Ruiny/Ruins 2012

Ruiny sú vždy mementom. Viac či menej impozantnou výpoveďou o devastácii, zániku, nevšímavosti, ignorancii, často násilí. Nemé a ohlodané zvyšky čohosi, čo sa kedysi pyšne vynímalo v krajine a slúžilo ľuďom. Človek má v sebe asi zakódovanú túžbu budovať a rozširovať, zanechávať po sebe stopy heroického pokroku. V tých ohromných šľapajach sú však často zadupané i stopy skazy a ničenia. Historický čas je neúprosný a dejinami prehrmeli mnohé etapy ničivých nájazdov – na človeka, na kultúru, na slobodu.

Ruiny Ľuba a Moniky Stacho nepriamo potvrdzujú, že pre človeka je jednoduchšie pozerať sa dopredu, zabúdať a budovať svet, svoju epochu odznovu. Súčasnosť tomu ešte nahráva, je rýchla, neúprosná, hodnoty včerajška akoby nehrali žiadnu rolu, čo bolo nás už nezaujíma, je to neefektívne.
V Ruinách sa odráža zdecimovaná spiritualita, zdecimovaná kultúrnosť krajiny, ktorou Ľubo Stacho putuje už také dlhé roky. Je to povzdychnutie.
Ruiny sú výpoveďou o tom, že nás nezaujíma naša spoločná minulosť, že na to, čo bolo, chceme rýchlo zabudnúť. Ignorovať a vytesniť pripomienky nedobrých činov a rozhodnutí.
Zabudnúť na holokaust a zabudnúť na roky života v sivej diktatúre.
Prázdne priestory stavieb, ktoré v minulosti prekypovali životom, spoločenstvom ľudí stretávajúcich sa v nich viac či menej dobrovoľne pri modlitbe a pri práci, vybádajú k zamysleniu o dôvodoch, pre ktoré v nich život vyhasol a o duchoch ľudí, ktorí sa v nich kedysi pohybovali.
Svätostánky i niekdejšie katedrály práce – ohromné továrenské haly - sú ponechané napospas deštruktívnemu pôsobeniu času. Toto pomalé umieranie architektúry v sebe nesie akúsi dekadentnú krásu, pripomína vädnúcu kvetinu, v ktorej sú aj napriek oschnutým okvetným lístkom stále prítomné zvyšky jej niekdajšej nádhery.

Anna Maximová

Ruins

The ruins are testimony that we are not interested in our common history, that what it was, we quickly forget. Ignore the bad comments and displacing actions and decisions. Forget the Holocaust and the years of life in the gray dictatorship.
Empty spaces of buildings, which in the past overflow by life, a community of people, meeting there in more or less voluntarily in prayer and at work, to encourage reflection on the reasons for which they snuffed out the life and the ghosts of people they once moved.
Shrines and cathedrals of work - a huge factory halls - are left to the destructive action of time. This slow death in the architecture bears some kind of decadent beauty reminds caducous flower, which are even drying of petals still present remains its former splendor.

Anna Maximová