Dva domy jedného pána/Two Houses of One Lord 2008-2010

Dlhodobo spracovávaný projekt autorskej dvojice Moniky a Ľuba Stacho DVA DOMY JEDNÉHO PÁNA skúma problematiku európskej identity. Pomocou fotografických diptychov zložených z architektonických záberov objektov duchovnej kultúry – chrámov, sa snaží vyrozprávať (vyrovnávať sa) s udalosťami, ktoré postihli Európu v minulom storočí a ktorých následky nás sprevádzajú podnes.

Fotografický projekt sa snaží o prebudenie historickej pamäte ako aj osobnej zodpovednosti – nielen za udalosti, ktoré sa odohrali počas II. svetovej vojny a po nej, ale aj za dnešný stav spirituality a duchovna v spoločnosti a v každom z nás.

Projekt nenásilnou formou zdôrazňuje spoločné korene židovsko-kresťanskej Európy ako aj na spoločné riziká duchovnej devastácie a prípadné podľahnutie našej kultúry novým, prichádzajúcim náboženstvám.

Two Houses of One Lord 2008-2010

The long-running project of the author couple Monika and Ľubo Stacho TWO HOUSES OF ONE LORD explores the issue of European identity. With the help of photographic diptychs composed of architectural shots of objects of spiritual culture - temples, it tries to talk about (come to terms with) the events that affected Europe in the last century and whose consequences accompany us today.

The photographic project seeks to awaken historical memory as well as personal responsibility - not only for the events that took place during World War II. and after it, but also for today's state of spirituality and spirituality in society and in each of us.

The project, in a non-violent way, emphasizes the common roots of Judeo-Christian Europe as well as the common risks of spiritual devastation and the eventual surrender of our culture new, coming religions.

Synagóga sa hebrejsky povie bejt ha kneset, čiže miesto zhromaždenia, v jidiš zas šul, čo možno prekladať (aj) slovom škola. Vidno, že „budova alebo miestnosť, v ktorej sa konajú bohoslužby“ plní mnohé funkcie. Duchovnú atmosféru vytvárajú svitky Tóry. Nie múry budov, nie krása interiéru, ale Päť kníh Mojžišových. Kde chýba Písmo, tam si nenájdu cestu ani veriaci. Bez ľudí a bez Tóry sa aj najhonosnejšia synagóga mení na prázdnu škrupinu. Ako dokumentujú svojimi diptychmi Ľubo a Monika Stacho, aj v stave vyprázdnenosti dokáže verejnosti ponúknuť rôzne duchovné, zábavné či ekonomické služby. Nič to však nemení na skutočnosti, že objekt stratil svoju hlavnú funkciu. Prestal byť totiž domom Pána. Takýto osud postretol alebo v dohľadnej dobe očakáva na Slovensku väčšinu budov, ktoré ešte nedávno slúžili ako synagóga, bejt ha kneset čiže šul…

Peter Salner, predseda Židovskej náboženskej obce, Bratislava

Najprv boli ľudia so silnou skúsenosťou, potom bolo spoločenstvo a potom dom, ktorý mali odvahu nazvať Pánovým. Ten dom bol viac v ľuďoch ako okolo. Dom ako priestor komunikácie skúseností, ktoré boli boľavé i liečivé – silné ako od Boha. Bohoslužba v dome Pánovom bola úžasným pokusom o klaňanie sa zvnútra – počúvaním, vyslovovaním, aktualizovaním skúseností, čo sú silné ako od Boha. Raz v dome Pána vstal Ježiš z Nazareta a prihlásil sa k jednej starej skúsenosti: „Duch Pána je na mne, pretože ma Pán pomazal, poslal ma hlásať radosť ubitým…“ (Iz 61,1) Slovo zo skúseností s Pánom má rodiť činy uskutočnené s Pánom. Dom Pánov ako výzva ponáhľať sa od vysvetľovania ku konaniu. Aby slovo bolo aj čin – liečivý a silný ako od Boha.

Karol Moravčík, katolícky kňaz Bratislava – Devínska Nová Ves

Jedným z hlavných odkazov fotografického súboru Ľuba a Moniky Stacho Dva domy jedného pána je snaha o prebudenie historickej pamäte, ako aj osobnej zodpovednosti – nielen za udalosti, ktoré sa odohrali počas II. svetovej vojny a po nej, ale aj za dnešný stav spirituality a duchovna v spoločnosti a v každom z nás. Projekt je potrebné čítať v širšom kontexte predošlej tvorby Ľuba Stacha, ktorý síce nie je členom židovskej komunity, problematikou židovstva a predovšetkým tragédiou holokaustu sa však zaoberá vo svojej tvorbe už od polovice 90. rokov. A to formou dokumentárnej i výtvarnej fotografie, ale aj prostredníctvom intermediálnych presahov, ako je inštalácia, priestorový environment alebo video.
Netypický sakrálny galerijný priestor si Ľubo Stacho pre prezentáciu diela zvolil v minulosti už niekoľkokrát. Spomeňme aspoň dve jeho pôsobivé fotoinštalácie. Prvá, s názvom Plátna spomienok a zabúdania (1997), bola inštalovaná v trnavskej synagóge. Pozostávala z osemdesiatich troch rozostrených portrétov slovenských Židov, ktorí prežili holokaust, nanesených na plátienka (ako odkaz rúšky svätej Veroniky). Prázdne plátna symbolizovali tých, ktorí sa už nevrátili. Autorovi sa takto podarilo vizualizovať ich absenciu. Druhou inštaláciou bol Návrat stratených (1993) uvedený v synagóge v Šamoríne. Ľubo Stacho tentokrát ako podklady pre portrétne fotografie Židov využil kamene navozené z celého Slovenska. Tu môžeme čítať odkaz k židovskému rituálu kladenia kamienkov na hroby. Tieto dva projekty neskôr vystavil spolu s fotografiami týkajúcimi sa kresťanského kontextu (Prvé prijímanie a Vysviacka) v synagóge v Liptovskom Mikuláši. Túto výstavu príznačne nazval Ekumenická bohoslužba (2003).
V podobnom, ekumenickom duchu môžeme čítať aj najnovší projekt autorskej dvojice Dva domy jedného Pána, uvedený po prvýkrát v priestoroch stupavskej synagógy, v ktorom autori formou diptychov porovnávajú stav židovských a kresťanských kostolov. V tomto prípade nepoužili sugestívny estetický jazyk predchádzajúcich projektov, ale zvolili dokumentárny až dokumentačný pohľad dovnútra týchto, často zdevastovaných, pamiatok, aby jeho priamosť a strohosť korešpondovala s autenticitou daného stavu. Dojem estetickej príbuznosti týchto – často úplne odlišných – priestorov v rámci jedného diptychu umocňuje rovnaký zorný uhol a akcentácia obrazového aj významového stredu, ktorým je svätostánok. Pri bližšom pohľade na niektoré dvojice však zistíme, že niečo „nie je v poriadku“. Na prvý pohľad dekoratívna ornamentika synagóg prechádza do štruktúr starostlivo naukladaného tovaru v skladoch, inde sa architektonické tvaroslovie mení na vstavané zariadenie telocvične.
Sklady, kiná, posilovne alebo jednoducho chátrajúce stavby namiesto svätostánkov naplnených veriacimi sú doslovným i symbolickým obrazom istého morálneho prázdna, ktoré u nás a v nás zostalo po zdecimovaní jednej kultúrnej i náboženskej tradície, a ktoré može v budúcnosti rovnako ľahko spôsobiť vyprázdnenie i kresťanských kostolov. Napriek tomu, že katolícke, pravoslávne a protestantské chrámy pôsobia na fotografiách plnšie, živšie, pozitívnejšie, projekt Dva domy jedného Pána nemá mať konfrontačný charakter. Domnievam sa, že autorom išlo predovšetkým o poukázanie na spoločné korene židovsko-kresťanskej Európy, ako aj na spoločné riziká duchovnej devastácie.
Pri pohľade na snímky sa nás zmocňuje zvláštny pocit. Tichá sila sakrálna pokojne pôsobí i v zdanlivo zahltenom a neprehľadnom prostredí. Fotografované priestory akoby si uchovali svoj genius loci a udržali svoje duchovno aj vo dvojiciach postavených na napätí spirituality a konzumu či kultu tela. Naopak, jeden priestor prežaruje druhým a napĺňa ho svojou energiou. Dívame sa dovnútra a chvíľu tam spoločne prebývame. V dvoch domoch jedného Pána.

Lucia L. Fišerová

Bejt ha kneset, which means an assembly place, is the Hebrew name for a synagogue; in Yidish it is a shul, which can be (also) translated as a school. Obviously, “the building or room used for religious services“ serves many functions. Rather than the building walls, or interior beauty, the Torah scrolls create a spiritual atmosphere with its Five books of Moses. If there is no script, there are no believers. Without them and with no Torah, be it the most luxurious synagogue, it is only an empty shell. As documented through Ľubo and Monika Stacho’s diptychs, even an empty synagogue can provide the public with all kinds of spiritual, entertainment, or economic services. However, this cannot change the fact that such a synagogue has lost its substance. It ceased to be the house of the Lord. This is, or will soon be, the fate of most objects in Slovakia that would, until not a long time ago, have served as synagogues, bejt ha kneset or shuls…

Peter Salner, President of the Bratislava Jewish Community

First, there were people with a strong experience, than a community, and later a house, which they dared to call the House of the Lord. The House was rather inside the people than around them. The House as a place for communicating experiences that were both painful and healing – strong as from the God. Services in the Lord’s House were an amazing attempt to bow from inside – through listening, interpreting and updating the experience that is as strong as from the God. Once Jesus from Nazareth advocated  an ancient experience in the House of the Lord: „The Lord’s Spirit is on me, becasue the Lord anointed me, he sent me to preach the joy to the harmed ones...(Is 61.1)“ The word of the experience with the Lord should yield deeds undertaken with the Lord. The Lord’s House as a challenge to hurry from explanation to the action. In order to turn the word into a deed – both healing and strong as from the God.

Karol Moravčík, Catholic priest Bratislava – Devínska Nová Ves

One of the central messages of the photographic series Two Houses of One Lord by Ľubo and Monika Stacho is an effort for revival of historical memory and personal responsibility – not just for events that took place during and after World War II, but also for the present state of spirituality in the society and our everyday lives. The project is to be read in the broader context of previous work done by Ľubo Stacho who, although not a member of the Jewish community, has been exploring Judaism and the Holocaust tragedy since the mid 1990s, via his documentary and art photography, installations, video or space environment.
The space of atypical sacral art gallery has not been chosen for the presentation of his works for the first time. Just think of at least two of his impressive photo installations. The first, called Canvas of Memories and Forgetting (1997), was installed in Trnava synagogue. It consisted of eighty-three blurred portraits of Slovak Jews, Holocaust survivors, deposited on small canvasses (as reference to the mask of St. Veronica). A blank canvasses symbolized those who had not returned. The author was thus able to visualize their absence. The second such installation was The Return of Lost Ones (1993) in the synagogue in Šamorín. As the photographic surface of portraied Jews, Ľubo Stacho used the stones from all over Slovakia and this way he made an allusion to the Jewish ritual of laying stones on graves. The two projects were later exhibited along with the photographs related to the Christian context (First Communion and  Consecration) in the synagogue in Liptovský Mikuláš. The exhibition was characteristically entitled Ecumenical Service (2003).
His latest project, Two Houses of One Lord, where form of diptych is used to compare the state of Jewish synagogues and Christian churches, is in the similar ecumenical spirit. A suggestive aesthetic language of previous projects is replaced by the documentary look inside these often derelict monuments in order to emphasize the perception of authenticity of the condition. An impression of aesthetic afinity concerning these – often different – spaces within a diptych is enhanced by the same view angle and accentuation of a visual and semantic center, the sanctuary. However, we soon discover that something is “not right”. At first glance, the decorative ornamentation of synagogues passes into the structures of carefully stacked goods in warehouses or the architectural morphology changes into the interior of gym.
Warehouses, cinemas, gyms or simply run-down buildings instead of sanctuaries filled by believers are both literal and symbolic images of moral emptiness, left in our souls and world after one cultural and religious tradition was decimated, the very same emptiness that can just as easily cause emptying of Christian churches in future. Although Catholic, Orthodox and Protestant churches seems to be fuller, livelier and more positive, the project Two Houses of One Lord is not of a confrontational nature. I believe that the author`s intention is primarily to demonstrate a common basis of Judeo-Christian Europe, as well as the very same risks of spiritual devastation.
When we observe the images, we feel somehow moved. The quiet power of sacred brings calmness into this seemingly non-transparent environment. The photographed spaces as if have retained their genius loci and maintained their spirituality even in pairs built on the tension of spirituality and consumerism or the cult of the body. On the other hand, one space outshines the other and fills it with its energy. We look inside and dwell there together for a little while. Inside the two houses of one Lord.

Lucia L. Fišerová