Ľubo&Monika Stacho / Priestory
Galéria umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch / vernisáž 29. 11. 2012 / 17.00 hod.
výstava potrvá do 26. 1. 2013
MONIKA A ĽUBO STACHO: P R I E S T O R Y
Dva domy jedného pána – Ruiny – Synagóga
Naša súčasnosť sa nesie v znamení obrazového obratu – či picture turn. Táto nová teória o nadvláde obrazov v našej kultúre – inak tradične literárno-centrickej a textovo orientovanej – má mnoho interpretácií, a najmä nespočetné množstvo individuálnych výkladov na základe subjektívnych skúseností. Ak by sme pátrali vo svojej pamäti, že ktoré obrazy nám najvýstižnejšie pomenovali našu súčasnosť v uplynulých dvoch desaťročiach, tak by sme si určite spomenuli na diptychy Ľuba Stacha – Slovensko / Tajomná a spirituálna krajina z rokov 2000 až 2007.
Jeden diptych z tohto cyklu zobrazuje subtílny, avšak duchovnom a ľudským dômyslom obdarený jednoloďový románsky kostolík s emporou v Drážovciach a agresívnu billboardovú reklamu Amslico. Sami o sebe sú silným vizuálnym zážitkom, resp. silným vizuálnym znakom vo verejnom priestore. Ak sa umiestnia vedľa seba potom vznikne napätie medzi duchovnom niekoľko storočnej stavby, odkazom viery na jednej strane, a na druhej strane medzi sloganom poisťovne „Finančná istota“. Zrazu vzniká rozpor medzi ideami kresťansko-židovskej kultúry a našou novou ideou, ideou konzumu.
Áno diptych sa stáva nositeľom dvoch konfrontujúcich sa obsahov, presnejšie miestom konfrontácie, tak vizuálnej, formálnej ako aj myšlienkovej, ideovej. Teraz nepripomeniem diptychy staro-byzantských konzulov. Ale svoju pozornosť upriamim na fakt, že tieto diptychy Stachovcov sú na prvý pohľad popretím pôvodného poslania kresťanského diptychu, t.j. oltárnych obrazov, ktoré paralelne vizualizujú prepojené a koherentné, vysvetľujúce a ozrejmujúce deje zo svätého písma, z evanjelia pre veriacich. Stachovci v tomto prípade siahli po tomto silnom prostriedku, ktorý posunuli do sofistikovanej roviny, v ktorej sa pôvodný zámer diptychu zachováva v duchovnej rovine. T. j. výrazným vizuálnym kontrapunktom, ikonografickými prvkami súčasnej vizuálnej kultúry poukazujú na ohrozenie pôvodnej židovsko-kresťanskej kultúry a ideovosti.
Naliehavosť tohto odkazu zdôrazňuje aj médium týchto diptychov – a to fotografia. Kým sa oltárne diptychy otvárali a zatvárali podľa kresťanského kalendára a liturgie – v nedeľu, resp. na veľké cirkevné sviatky – , tieto diptychy Stachovcov sú permanentne otvorené: neustále upozorňujú a varujú nás.
Je namieste otázka, či sa interpretácia týchto diel môže redukovať iba na výklad paralely s odkazom duchovnosti? Samozrejme nedá sa, veď by sme stratili rozmer fotografického umenia. Diptychy nás konfrontujú vo viacerých rovinách v obsahovej aj vo vizuálnej. Raz je to opozitum starý – nový, inokedy minulé – súčasné, obnovené – zničené.
Avšak pri pozornom vnímaní zistíme, že medzi fotografiami zoradenými do páru sú formálne, kompozičné konotácie.
Moja krajina – Slovensko – sa stalo osudným pre Ľuba a Moniku Stachovcov, diptych sa stal ich autorskou stratégiou aj pre ďalšie výrazné projekty, ako napr. O domoch či Dva domy jedného pána. Pôvodne individuálne projekty sa rozšíril na projekty autorskej dvojice, veď každý z nich sa rodil dlhé obdobie – aj jedno desaťročie.
Práve projekt Dva domy jedného pána je ďalšou rovinou konfrontovania sa s vlastnou históriou Slovenska. Židovsko-kresťanská kultúra sa tu prezentuje v podobe cyklu diptychov, na každom je jeden kresťanský chrám a jedna synagóga. V prvom pláne vidíme najmä konfrontáciu: živého a zaniknutého, obnoveného a chátrajúceho, využívaného a (z)neužívaného. Ale tieto diptychy, nie sú len o konzume a duchovne, ale aj o našom historickom vedomí a svedomí.
Postupujeme od exteriérov kresťanských kostolov a synagóg postupne do ich interiéru. Sledujeme ich vnútorné priestorové a výtvarné riešenie, nástenné maľby a maľby na klenbách. Potom sa konfrontujeme si využitím a zistíme, že tie synagógy, ktoré stratili svojich veriacich, svoje náboženské obce sú využívané rôznymi, až absurdnými spôsobmi, ak práve nechátrajú a postupne sa nerozpadávajú. Sú v nich kiná, fitness-centrá, sklady, obchody, reštaurácie, bary, telocvične, alebo slúžia kresťanom.
Pred štvrťstoročím sme na neoficiálnom premietaní stretli s nestraníckym umením bývalého Sovietskeho zväzu. Dodnes mám v živej pamäti film gruzínskeho režiséra Tengiza Abuladzeho Pokánie. Ku koncu filmu starenka zaklope na okno jedného domu a pýta sa – táto cesta vedie do kostola? Odpoveď mladej ženy znela: Nie! Nevedie! Starenka sa pýtala nás všetkých – Potom prečo je táto cesta?
Otázka Stachovcov by mohla znieť - A kam vedie táto cesta, ak na jej konci je synagóga, ktorá už nemá svoju obec? Odpoveď už poznáme od Petra Salnera: takáto synagóga už nemá svoje duchovno, a „Prestala byť domom pána!!!!“
Novým rozmerom v tvorbe Moniky a Ľuba Stacha sú dva ďalšie cykly o industriálnych a sakrálnych stavbách na Slovensku. Teraz už nie ako diptychy, ale ako samostatné veľkoformátové farebné fotografie. Práve tieto vyzdvihujú ďalší rozmer, prítomný aj v predchádzajúcich cykloch, a to „dokumentárny“ a „reportážny“ charakter tejto tvorby, tohto putovania našou krajinou. Avšak ani v tomto prípade neabsentuje kritika a estetično. Kritika divokej privatizácie v 90. rokoch minulého storočia, kritika ľahostajnosti ku chátrajúcim synagóga. A krásno architektonickej stavby, detailu, fragment. Nový formát je zvýraznením architektonického priestoru.
Mnohí putujem touto našou krajinou. Pre mňa je fascinujúce, že to čo sa ja snažím naformulovať textom, odovzdať svoje skúsenosti a hodnotenia verejnosti to Stachovci dokážu oveľa účinnejšie – fotografiou –, krutou, kritickou spoveďou a fascinujúcou obraznosťou.
Gábor Hushegyi
—————