Nová spiritualita/New Spiritality 2010

/album/ruins-2012/sta-web-231-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-232-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-233-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-234-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-235-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-236-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-237-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-238-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-239-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-240-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-241-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-242-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-243-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-244-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-245-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-247-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-248-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-250-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-251-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-252-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-249-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-246-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-257-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-253-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-256-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-254-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-258-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-263-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-262-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-255-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-264-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-265-jpg/

—————

/album/ruins-2012/sta-web-266-jpg/

——————————


Ľubo a Monika Stacho - Ruiny

Ruiny sú vždy mementom. Viac či menej impozantnou výpoveďou o devastácii, zániku, nevšímavosti, ignorancii, často násilí. Nemé a ohlodané zvyšky čohosi, čo sa kedysi pyšne vynímalo v krajine a slúžilo ľuďom. Človek má v sebe asi zakódovanú túžbu budovať a rozširovať, zanechávať po sebe stopy heroického pokroku. V tých ohromných šľapajach sú však často zadupané i stopy skazy a ničenia. Historický čas je neúprosný a dejinami prehrmeli mnohé etapy ničivých nájazdov – na človeka, na kultúru, na slobodu.
Ruiny Ľuba a Moniky Stacho nepriamo potvrdzujú, že pre človeka je jednoduchšie pozerať sa dopredu, zabúdať a budovať svet, svoju epochu odznovu. Súčasnosť tomu ešte nahráva, je rýchla, neúprosná, hodnoty včerajška akoby nehrali žiadnu rolu, čo bolo nás už nezaujíma, je to neefektívne.
V Ruinách sa odráža zdecimovaná spiritualita, zdecimovaná kultúrnosť krajiny, ktorou Ľubo Stacho putuje už také dlhé roky. Je to povzdychnutie.
Ruiny sú výpoveďou o tom, že nás nezaujíma naša spoločná minulosť, že na to, čo bolo, chceme rýchlo zabudnúť. Ignorovať a vytesniť pripomienky nedobrých činov a rozhodnutí.
Zabudnúť na holokaust a zabudnúť na roky života v sivej diktatúre.
Prázdne priestory stavieb, ktoré v minulosti prekypovali životom, spoločenstvom ľudí stretávajúcich sa v nich viac či menej dobrovoľne pri modlitbe a pri práci, vybádajú k zamysleniu o dôvodoch, pre ktoré v nich život vyhasol a o duchoch ľudí, ktorí sa v nich kedysi pohybovali.
Svätostánky i niekdejšie katedrály práce – ohromné továrenské haly - sú ponechané napospas deštruktívnemu pôsobeniu času. Toto pomalé umieranie architektúry v sebe nesie akúsi dekadentnú krásu, pripomína vädnúcu kvetinu, v ktorej sú aj napriek oschnutým okvetným lístkom stále prítomné zvyšky jej niekdajšej nádhery.

Anna Maximová

 

Ľubo and Monika Stacho - Ruins

The ruins are always memento. More or less impressive testimony to the devastation, termination, indifference, ignorance, violence frequently. Dumb and gnawed remains of something that was once proudly seeing in the country and it serve to people. Man has in himself some encoded desire to build and expand, leave traces of itself after heroic progress. In the massive footsteps are often zadupané traces of ruin and destruction. Historical time is relentless and stormed the history of many devastating raids stage - the man of culture, to freedom.
The ruins of the Luba and Monica Stacho indirectly confirm that the man is easier to look forward and forget to build the world, its era anew. Nowadays it has recorded, is a fast, relentless, like yesterday's values ​​do not play any role, what we have been interested, it's inefficient.
The ruins reflect decimated spirituality is culture decimated country, Lubo Stacho travels have also for many years. It is a sigh.
The ruins are testimony that we are not interested in our common history, that what it was, we quickly forget. Ignore the bad comments and displacing actions and decisions. Forget the Holocaust and the years of life in the gray dictatorship.
Empty spaces of buildings, which in the past overflow by life, a community of people, meeting there in more or less voluntarily in prayer and at work, to encourage reflection on the reasons for which they snuffed out the life and the ghosts of people they once moved.
Shrines and cathedrals of work - a huge factory halls - are left to the destructive action of time. This slow death in the architecture bears some kind of decadent beauty reminds caducous flower, which are even drying of petals still present remains its former splendor.

Anna Maximová